esterkinsyn

Je skoro ráno, silný kašeľ ma pridúša,

ja vystrkujem hlavu spod vankúša,

idem si odpľuť, cestou dupem kopytami,

nech je ma počuť, nad nami i pod nami.

Rozprávam vždy čosi a je ma počuť všade,

vedia o mne v Kórei, v Írsku i v Kanade,

aj to, keď mi hrdlo hnev, zášť a amok stíska,

aj to, keď učím vnuka „Nad Tatrou sa blýska“.

Dzurinda v telke, toho preklínam vulgárne,

hreším jak kočiš, plne spontánne, normálne,

hlboko v noci u nás beží hlučná vrava,

rádio, telka vtedy tiež zaujímavé dáva.

Pôvod nezapriem, veď mám otca róma,

nech každý vie, že teraz trčím dóma,

gauč nedvíham, lež posúvam po poldahe,

aby ma počul aj môj syn, čo býva v Prahe.

Tak hlučné nie je ani hovado v stodole,

hýkam a skučím, najmä keď som hore,

nebuď útlocitný a kvôli mne sa neser,

na svojho súložníka vrieskam každý večer.

V nedeľu predobedom hlasno tlčiem rezne,

počuť ma v Olomouci, v Čadci, svite, Brezne,

k obedu, ku káve si nahlas pustím Zagorovú,

aby celý blok zdieľal mňa – Evu Moravcovú.

Ničím ti nervy, plačeš, že toho už máš dosť,

ja som už taká, mám svoju luteránsku hrdosť,

k ľuďom som milá, úlisne zdravím z diaľky,

„my Slováci sme takí čistí, bez pretvárky“.

No doma temperament, neumytá huba,

to som ja, bez bontónu, hlučna, diva, hruba,

skrášľujem našu Zem od roku štyridsaťsedem,

a na to, že Ti vadím, Ti zvysoka

vieš čo